Poruchou ADHD netrpia len deti. Psychologička Málišová popísala, aké prejavy majú dospelí
Ľudská neschopnosť a zlyhanie môžu prameniť z nediagnostikovaného ochorenia. ADHD patrí do skupiny neurovývinových porúch. Ľudia sa s ňou stretávajú najmä pri deťoch, avšak mnoho dospelých trpí touto poruchou tiež a ovplyvňuje ich každodenný život.
V rozhovore sme sa pýtali:
- ako vzniká porucha ADHD,
- aké príznaky a prejavy má ADHD,
- ako ovplyvňuje porucha dospelých ľudí.
Čo je to porucha ADHD?
ADHD je neurovývinová porucha, čo znamená, že začína v detstve a súvisí s netypickým vývinom nervového systému. Dôsledkom je, že mozog funguje abnormálnym spôsobom, čo sa prejavuje v oblasti spracovávania informácií, kontroly správania aj prežívania emócií. Má negatívny dopad na štúdium, pracovný výkon a vzťahy človeka, ktorý ňou trpí.
Život s ADHD
Aké sú príznaky a prejavy ADHD?
Typické prejavy ADHD vieme rozdeliť do troch základných skupín symptómov: porucha pozornosti, hyperaktivita a impulzívnosť. Narušenie pozornosti je zúženým pojmom, pretože v skutočnosti ide o narušenie exekutívnych funkcií. Tie sú zodpovedné napríklad za plánovanie a organizovanie činností, výber relevantných informácií, filtrovanie reakcií na rušivé alebo nepodstatné podnety, odloženie odmeny na neskôr a podobne. U detí aj dospelých vidíme ľahkú vyrušiteľnosť pri učení alebo práci, nedokončovanie úloh, časté chyby z nepozornosti či strácanie vecí a problémy s plánovaním a organizovaním aktivít.
Hyperaktivita a impulzívnosť bývajú najviac viditeľné v detstve a v priebehu dospievania sa väčšinou stávajú menej nápadné. Deti s ADHD majú problém obsedieť, odbiehajú od činností, sú stále akoby poháňané motorom, pričom nadmerná aktivita býva málo produktívna – veľa vecí začnú, no nevydržia ich dokončiť. Impulzívnosť zahŕňa prejavy ako skákanie do reči alebo hovorenie bez rozmýšľania, netrpezlivosť a predbiehanie sa napríklad pri hrách, ktoré vyžadujú striedanie, či neustále vyrušovanie iných ľudí. Dospelí si to už väčšinou vedia podržať pre seba, ale ostávajú často vnútorne napätí a netrpezliví.
Treba si však tiež uvedomiť, že uvedené prejavy sú síce symptómy ochorenia, ale nie sú špecifické len pre ADHD. Nie každé dieťa alebo dospelý, ktorý má narušenú pozornosť alebo sa prejavuje hyperaktívne musí mať ADHD. Napríklad niektorí ľudia sú prirodzene viac aktívni a pohybliví, je to súčasť ich temperamentu. Niekto je zase viac impulzívny. Podobné symptómy tiež môžu byť súčasťou iných porúch, napríklad epizódy depresie, ktorá sa taktiež prejaví narušením pozornosti. Pre ADHD je typický práve celoživotný priebeh, pervazívnosť príznakov, ktoré sa prejavujú v rôznych oblastiach života a významný dopad na každodenné fungovanie. Diagnostika poruchy by preto nemala stáť len na samotnom "spočítaní symptómov", ale na dôslednom zvážení celého kontextu.
Psychologička Eva Málišová pôsobí vo vzdelávacej a psychologickej spoločnosti Psyche Educa. Zameriava sa na klinickú psychológiu. V zamestnaní sa venuje neuropsychologickej a klinicko-psychologickej diagnostike dospelých pacientov.
Existujú nejaké predispozície či vplyvy okolia, ktoré spúšťajú túto poruchu?
Najčastejšie sa hovorí o genetických predispozíciách, ale tie rizikové alebo spúšťacie faktory zatiaľ nie sú celkom známe, predpokladá sa podiel viacerých faktorov, ako sú rané poškodenia nervovej sústavy, užívanie alkoholu alebo nikotínu počas tehotenstva, predčasný pôrod a iné.
Pomôžu lieky aj terapia
Ľudia s ADHD navštevujú psychológov a niekedy sú im predpísané lieky. Ako sa lieči táto porucha?
ADHD sa nedá definitívne vyliečiť, ale dá sa dosiahnuť výrazné zlepšenie stavu a funkčnosti. V detstve sú väčšinou používané lieky z kategórie psychostimulanciá, ktoré zlepšujú sústredenosť dieťaťa a znižujú impulzívne a hyperaktívne prejavy. Psychoterapia môže dieťaťu pomôcť zvládať výkyvy nálad, zlepšiť kvalitu vzťahov alebo podporiť sebavedomie, ktoré je často narušené. Dôležitá je aj pomoc špeciálneho pedagóga, ktorý jednak pomáha trénovať kognitívne a školské schopnosti, a zároveň môže komunikovať so školou a upraviť podmienky výučby tak, aby boli pre dieťa prijateľnejšie.
V dospelosti je to hlavne o psychoterapii, v ktorej sa človek učí zvládať svoje ťažkosti v práci alebo každodennom fungovaní, hľadať kompenzačné stratégie, lepšie kontrolovať impulzy a emócie, prípadne aj o liečbe pridružených porúch, napríklad depresie či závislostí. Pri vysokej závažnosti ADHD symptómov sa môžu aj tu predpisovať lieky.
Porucha ADHD je často tematicky spájaná s ochoreniami ADD a autizmom. Aký je medzi nimi rozdiel?
ADD, ako skratka napovedá, je ADHD bez skupiny príznakov z okruhu hyperaktivity. Dieťa je teda nepozorné, zasnené, roztržité, ale neprejavuje sa zvýšenou aktivitou. Takéto deti sú aj menej zachytávané odborníkmi, lebo nie sú pre okolie také rušivé. Autizmus, alebo skôr poruchy autistického spektra, sú samostatnou kategóriou neurovývinových porúch, o ktorých by sa dalo veľmi dlho hovoriť a hlavne sú veľmi rozmanité. Deti môžu alebo nemusia mať poruchu intelektu, môžu rozprávať plynule alebo takmer vôbec a podobne.
Vo všeobecnosti sú typickými prejavmi narušenie sociálneho správania, vzájomnej komunikácie a stereotypné prejavy. Autistické deti mávajú odlišný spôsob komunikácie s inými. Môžu výrazne preferovať svoje témy a menej zapájať druhú osobu do rozhovoru, vyskytuje sa aj menšie využívanie gestikulácie či osobitý slovník.
Na rozdiel od ADHD detí môžu tiež silno lipnúť na niektorých rutinách, fixovať sa na úzku oblasť záujmov alebo obľubovať stereotypné hry. Avšak, mnohé prejavy sa môžu najmä u menších detí podobať, ich odlíšenie je preto v kompetencii kvalifikovaného odborníka.
S poruchou ADHD sa väčšinou stretávame pri deťoch v mladom školskom veku. Kedy sa táto porucha zväčša diagnostikuje?
Najčastejšie po nástupe do školy, kedy dieťa naráža na to, že nezvláda nároky vzdelávacieho procesu: sedieť celú hodinu na mieste, nosiť si pravidelne pomôcky, písať si úlohy, hlásiť sa, keď chce niečo povedať, ... Väčšinou buď učiteľ, alebo rodič vníma, že má dieťa problémy s fungovaním v triede a odošle ho do príslušného diagnostického centra na psychologickú a špeciálno-pedagogickú diagnostiku.
V dnešnej dobe už rodičia často prichádzajú na diagnostiku aj skôr, teda pred nástupom do školy, lebo vidia, že dieťa sa zle prispôsobuje v kolektíve materskej školy. Tam je potrebné citlivo odlíšiť podiel výchovy na ťažkostiach dieťaťa, napríklad nedostatočné alebo nekonzistentné stanovovanie hraníc. Ďalšia skupina detí ešte zvláda prvý stupeň, ale prejavy sa výrazne zhoršia pri prechode na druhý, kedy naraz stúpne náročnosť učenia, menia sa rôzni učitelia a dieťa má menej stabilné a štruktúrované prostredie ako dovtedy.
Diagnostika v dospelosti
V poslednom čase sa na sociálnych sieťach preberá téma diagnózy či neskorej diagnózy ADHD pri dospelých ľuďoch. Ako prebieha diagnóza a liečba ADHD práve pri dospelých, ktorí neboli diagnostikovaní počas detstva?
Tá živá diskusia na internete sa naozaj odráža aj v našich klinicko-psychologických ambulanciách, lebo záujem o diagnostiku ADHD v dospelosti je teraz veľký. ADHD je najviac viditeľné v detstve a dospievaní, ale stane sa, že rodičia alebo učitelia prehliadajú alebo bagatelizujú ťažkosti dieťaťa, a to vyrastá s pocitom, že je neschopné. V dospelosti potom sami natrafia na ADHD a zrazu im to spätne dá zmysel, pomáha im to k akceptácii seba a svojich zlyhaní, čo mnohým stačí. U časti dospelých sú problémy naďalej tak výrazné, že im diagnostika pomôže dostať sa k liečbe a zlepšiť tak fungovanie.
Najčastejšie je proces taký, že klinický psychológ vykoná komplexné vyšetrenie a zhodnotí naplnenie obrazu ADHD poruchy, ako aj stupeň závažnosti. Následne psychiater potvrdí diagnózu, prípadne predpíše lieky. Ak sa preukáže iná porucha (depresívna, úzkostná,...), psychiater sa najprv zameria na jej zmiernenie. Pri nižšej závažnosti ADHD sa odporúča len psychoterapia. Z praxe však môžem povedať, že veľká časť pacientov príde na diagnostiku s tým, že celé detstvo fungovali dobre a teraz v dospelosti narazia na problémy v práci, s ktorými si nevedia poradiť. Nevedia sa sústrediť na nudné projekty, odkladajú prácu, mnohí hovoria o prokrastinácii, čo naozaj bývajú prejavy ADHD v dospelosti, rozdiel je však v kontexte. Týmto pacientom sa celý život dobre darilo a teraz potrebujú vysvetlenie na to, že sa im zrazu prestalo.
Podľa mňa je to pochopiteľné, všetci chceme rozumieť svojmu zlyhávaniu. Dôležité je však ľudí správne edukovať o ADHD v dospelosti, pretože v tých symptómoch sa môže nájsť ktokoľvek a dnešná hektická doba s množstvom technológií aj prináša problémy so sústredením, multitaskingom a únavou. V dospelosti je kľúčové brať pri diagnostike do úvahy celú minulosť pacienta, kontext v ktorom žije, osobnostné črty, zvážiť prítomnosť depresívnych porúch, úzkostných porúch či porúch osobnosti.
Na základných a stredných školách majú deti s diagnózou ADHD úpravy študijného plánu. Existuje ekvivalent takýchto úprav aj na vysokých školách a v bežnom pracovnom živote dospelých ľudí?
Na vysokých školách môžu byť ľudia s ADHD evidovaní ako študenti so špecifickými potrebami. To im síce neumožňuje vzdelávanie podľa individuálneho plánu, ale ich potreby sú rešpektované skrz odporúčania pre vyučujúcich, s ohľadom na stupeň závažnosti ochorenia a jeho dopad na štúdium. Základná úľava, ktorá je im priznaná, je predĺženie času pri písomných odpovediach alebo možnosť nahradiť písomnú skúšku ústnou. Tieto zmeny sú len úpravou formy, nie nárokov štúdia.
Od svojich pacientov ešte viem, že veľkou pomocou je správny výber školiteľa záverečnej práce – ideálne takého, ktorý priebežne sleduje a komentuje prácu študenta, prípadne mu pomáha doladiť štruktúru záverečnej práce a vybrať, čo je z množstva informácií a nápadov podstatné. V práci oficiálna pomoc neexistuje, preto by mal človek s ADHD dobre zvážiť svoje možnosti a obmedzenia a vybrať si prácu, ktorú bude zvládať. Veľkým faktorom je motivácia k práci – pomáha, keď je práca zaujímavá a nie stereotypná.
Dnes je internet plný článkov a podcastov o ADHD v dospelosti, hovorí psychologička Eva Málišová. Mnohí pacienti podľa nej prichádzajú veľmi dobre informovaní o symptómoch aj metódach, ktoré sa v diagnostike používajú. Niekedy je to podľa nej na škodu,pretože pri vyšetrení cítiť, že si niektorí načítali, ako to má pri ADHD vyzerať a identifikovali sa s tým, upozornila.
Dospelí ľudia často nevedia, prečo je pre nich bežný život zložitejší, než pre ich kolegov a priateľov, a to práve pre to, že neboli diagnostikovaní. Čo by ste odporučili dospelým ľuďom, ktorí majú podozrenie, že trpia poruchou ADHD?
Dnes je internet plný článkov a podcastov o ADHD v dospelosti a mnohí pacienti prichádzajú veľmi dobre informovaní jednak o symptómoch, ale aj o niektorých metódach, ktoré sa v diagnostike používajú. Som rada, že sa mnohí vďaka tomu dostanú k pomoci, ale niekedy je to aj na škodu, lebo v tom popise problémov pri vyšetrení je často cítiť, že si niektorí dobre načítali, ako to má pri ADHD vyzerať a identifikovali sa s tým. Je to aj taký nový trend, identifikovať sa ako takzvaný neurodiverzný človek, teda niekto, koho mozog funguje inak, ako ostatným. O to ťažšie je potom pre nás odlíšiť povahu ťažkostí a správne určiť diagnózu.
Moje hlavné odporúčanie je, že sa netreba zbytočne príliš fixovať na pridelenie samotnej diagnózy, lebo niektorí pacienti sú potom sklamaní, že sa im nepotvrdila a majú pocit, že ostávajú bez pomoci. Podstatné však je, že samotná diagnóza oprávňuje len k predpísaniu liekov a aj to len u malého percenta pacientov. Ostatným je k dispozícii psychoterapia, rôzne tréningy, nácviky, podporné skupiny a pod., ktoré sú, samozrejme, prístupné komukoľvek, kto prežíva subjektívne utrpenie. Ak majú dospelí podozrenie, že majú ADHD, vedia si na sociálnych sieťach potom v rámci rôznych skupín na hľadanie odborníkov z oblasti duševného zdravia pomerne ľahko dohľadať odporúčania na klinických psychológov, ktorí ich stav zhodnotia a nasmerujú ich ďalej.
Čo by mali robiť ľudia, ktorí žijú s niekým s ADHD či majú takú osobu medzi blízkymi?
Iná je pozícia rodičov a iná zasa partnerov. Rodič je v istom momente postavený pred to, že jeho dieťa má diagnózu ADHD a potrebuje tomu prispôsobiť výchovu a očakávania tak, aby sa dieťa mohlo čo najlepšie rozvíjať. Potrebuje sa naučiť tolerovať jeho obmedzenia, stanovovať mu stabilný denný režim, často musí pomáhať s učením, prísť na dobrý systém, ako striedať prácu a oddych, aby to bolo pre dieťa zvládnuteľné. Upraviť prostredie tak, aby nebolo pre dieťa príliš rozptyľujúce, dopriať mu dostatok pohybu a oddychu, no zároveň konzistentne trvať na dodržiavaní pravidiel. Určite odporúčam radiť sa vždy aj s psychológom alebo špeciálnym pedagógom, lebo je to veľká záťaž pre rodiča.
Partner vstupuje do vzťahu s človekom, ktorý už vyrastal s ADHD, má svoje spôsoby a stratégie zvládania a úlohou partnera nie je ho vychovávať ani naprávať. Ťažkosti partnera s ADHD vstupujú do vzťahu a partneri by k nim mali pristupovať spoločne ako k akýmkoľvek iným problémom – rozprávať sa o tom, čo je pre nich zvládnuteľné a prijateľné, hľadať riešenia, ako si navzájom pomôcť.
Samotné ADHD nie je prekážkou plnohodnotných dlhodobých vzťahov, ale treba mať na pamäti, že ten partner bude mať stále svoje špecifické fungovanie. Partner človeka s ADHD by mal na začiatku zvážiť, či vie s týmito špecifikami spolunažívať alebo mu to bude neustále spôsobovať stres.
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"