Tiso vynikal v zákulisných intrigách, hovorí historik Hruboň. Nepohli s ním ani zábery z lágrov

Historik Anton Hruboň v rozhovore hovorí:

• aké boli posledné dni 2. svetovej vojny,
• prečo niektorí dodnes obdivujú Tisa,
• ako Tisa vnímali ľudia počas vojny,
• či niekedy Tiso oľutoval kolaboráciu s nacistami,
• ako vyzerala obnova krajiny po vojne,
• či ľudia po vojne spochybňovali existenciu táborov.

Druhá svetová vojna sa v Európe skončila kapituláciou Nemecka v máji 1945. Ako vyzerali posledné dni vojny? Bolo stále počuť rinčanie zbraní?

Bunkrová scéna z filmu Der Untergang (v preklade Pád tretej ríše, pozn. red.), kde Adolf Hitler rozdáva svojim generálom absurdné rozkazy a na operačnej mape hýbe neexistujúcimi jednotkami, je aj vďaka zironizovanej popularizácii známa asi všetkým. Nemecko bolo v troskách. Politicky, vojensky, ekonomicky, morálne. Na prelome apríla a mája 1945 sa viedli pouličné boje v Berlíne, ulica po ulici. Otázka už nebola, či Tretia ríša padne, ale kedy.

Keď sa Hitler rozhodol vyriešiť svoj osud vlastnoručne, bolo takmer celé Slovensko od Nemcov očistené. Prebiehali už len regionálne ozbrojené konfrontácie na severozápade krajiny. Politickú moc preberali orgány obnoveného Československa a predstavitelia bývalého režimu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany sa pokúšali uniknúť čo najviac na západ, aby nepadli do rúk Sovietov. Obávali sa vybavovania si účtov v podobe, ako sa to dialo vo Francúzsku alebo Taliansku. Na mieste, bez diskusie, strela do tyla.

Za posledné roky bolo medializovaných viacero prípadov akejsi nostalgie za vojnovým režimom, u časti obyvateľov stále existuje obdiv Jozefa Tisa. Niektorí mu chodia klásť vence na hrob. Prečo dodnes existuje okolo Tisa takáto falošná "aura", keď kolaboroval s nacistami?

Tiso bol dobrý politický marketér. Za roky v politike si s podporou tímu svojich spriaznencov dokázal vytvoriť imidž rešpektovaného národného a duchovného lídra, ktorý sa po jeho zvolení za prezidenta povýšil na kult. Vynikal v zákulisných politických intrigách. Vďaka tomu udupal konkurenciu v strane – najskôr Karola Sidora, a potom aj Vojtecha Tuku. Ak mu však niektoré skupiny vzdávajú hold, nie je to preto, lebo si Tisa vážia ako osobu, ale preto, lebo si tým uctievajú režim, na čele ktorého stál a aký metaforizoval – so všetkými jeho prvkami a charakteristikami. Je to vlastne také trápne stepovanie okolo horúcej kaše. Bolo by od nich omnoho férovejšie priznať, že to, čo sa na Slovensku udialo pod taktovkou HSĽS, považujú za chvályhodné a jediný problém vidia v tom, že režim nebol ešte radikálnejší. Poznám sa s viacerými potomkami ľudáckej a gardistickej elity a viem, aké sú ich názory. Prečo je pre nich Tiso viac ako Štúr alebo Štefánik? Presne pre to, o čom hovorím.

Zábery z lágrov s Tisom nepohli

Ako bol Tiso medzi obyvateľmi vnímaný počas vojny?

Slovenská spoločnosť netvorila napriek túžbam ľudáckeho režimu žiaden organický celok jedného tela, jednej duše a jednej mysle. Tak ako pre časť stelesňoval Bohom zoslaného vodcu, pre iných zasa – ako to napísal Dominik Tatarka vo Farskej republike – sebastredného "tlstého popa", ktorým pohŕdali. Jeho všadepestovaný kult mu v konečnom dôsledku uškodil – keď sa začala zhoršovať frontová situácia v neprospech fašistickej Osi, keď už nebolo čo arizovať, keď sa ukázalo, že Slovenský štát predsa len nebude takým rajom na zemi, ako režim sľuboval v jeho počiatkoch, zákonite sa to všetko obracalo proti Tisovi. On bol štát, on bol režim, on bol "hlavným hýbateľom" – tak to ľudia laicky vnímali a svoje sklamania prenášali aj do vzťahu k Tisovi a všetkému, čo reprezentoval.

Začiatkom apríla 1945 vytlačili Sovieti z Bratislavy nemecké vojská, Tiso prišiel o moc, ušiel a skrýval sa v kláštore v zahraničí. Kto sa po ňom dostal na čelo štátu?

Na čelo Slovenského štátu nikto, keďže ten pozvoľne zanikol. S postupom vojsk antifašistickej koalície sa územie Slovenska integrovalo do obnovenej Československej republiky, ktorú uznali všetky svetové mocnosti. Tie prijali princíp právnej nulity a všetky geografické zmeny v našom priestore od roku 1938 vyhlásili za nelegitímne. Do čela ČSR sa vrátil Edvard Beneš, pôsobiaci v rokoch 1938 – 1945 v exile. Ten funkciám, podobne ako Tiso, nedokázal odolať a v prezidentskom úrade opäť nedokázal zabrániť nástupu totality, tentokrát komunistickej. Hoci v roku 1948 bola jeho pozícia podstatne priaznivejšia než na jeseň 1938.

Ako vysvetľoval, resp. ospravedlňoval Jozef Tiso a predstavitelia štátu po vojne porážku Nemecka a koncentračné tábory?

Každý individuálne, no Tisove postoje boli v tomto smere asi najzarážajúcejšie. Pred súdom vypovedal v duchu, akoby sa ho holokaust vlastne nijako netýkal a udial sa len tak "mimochodom". Emočne s ním nepohli ani premietané zábery z vyhladzovacích lágrov. Myslím, že ako človek mal nie hrošiu kožu, ale priamo korytnačí pancier. Bolo mu to celé jedno a nepripúšťal si, že na počiatočnom článku mechanizmu vedúceho k falošným sprchárňam s cyklónom B stál on.

Iní súdení ľudáci, ako napríklad Alexander Mach, sa k svojmu podielu zodpovednosti postavili čelom a vyjadrili aspoň ľútosť. Aj keď ľútosť nad desiatkami tisíc životov snáď aj bola úprimná, protižidovské stereotypy, z ktorých čerpala politika holokaustu, v nich prebývali do smrti. Machove denníky a koncepty spomienok z obdobia po jeho prepustení z väzenia roku 1968 to nakoniec jasne dokazujú.

Čo sa týka vzťahu k porážke Nemecka, pre všetkých čelných predstaviteľov HSĽS to znamenalo koniec živobytia. HSĽS nemala žiaden realistický záložný plán. Ale keby aj áno, žiadna z veľmocí sa s ľudákmi nemienila baviť. Američania, Briti, Francúzi ani Sovieti skrátka ľudákov nepovažovali za partnerov, ale za Hitlerove marionety. To je proste tvrdý fakt. A ako vieme z dejín medzinárodných vzťahov, bez podpory mocností sú malé štáty a ich vlády, takpovediac, "nahrané".

Anton Hruboň je slovenský historik. Pôsobí na Katedre bezpečnostných štúdií Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Zaoberá sa politickými dejinami Slovenska a strednej Európy v 20. storočí vrátane komparatívnych štúdií európskeho fašizmu.

Oľutoval Tiso niekedy kolaboráciu s nacistami?

Myslím, že ak Tiso niekedy niečo oľutoval, tak len to, že sa vojna skončila tak, ako sa skončila. Výsledok bol vlastne urážkou jeho ega a vodcovských schopností, v ktoré sám uveril.

Aká nálada vládla medzi ľuďmi tesne po kapitulácii Nemecka? Mali nádej na lepší život?

Medzi politicky angažovanými ľudákmi a ich podporovateľmi určite prevládala stiesnená atmosféra obáv, neistoty a strachu. Plne tomu rozumiem, mali na to dôvody. U ostatných dominoval pocit úľavy. Hoci Slovensko zažilo počas rokov 1939 – 1945 vojnu v plnej sile len v posledných mesiacoch, ľudia ju mali v hlave neustále, dávno pred prvým priamym a intenzívnym dotykom – zbombardovaním rafinérie Apollo v Bratislave 16. júna 1944.

Keď ste vo vojnovom stave, vojna vo vás žije. Je to nastavenie mysle. A povedzme si úprimne: dá sa s tým naučiť žiť, no je to psychicky náročné. Nikdy totiž nemôžete vylúčiť, že vám v noci na dom nepadne bomba, nepripraví vás o všetko, nezabije vás i vašich blízkych. Ukončenie bojov túto duševnú vyčerpanosť nepochybne zmiernilo, avšak nádeje na pokojný život bez turbulencií rýchlo spľasli. Roky 1945 – 1948 priniesli v Československu doslova riavu udalostí vedúcich k ďalšej zmene režimu. Ľudia sa sotva spamätali z doposiaľ najstrašnejšieho konfliktu v dejinách a už v kontexte rozvíjajúcej sa studenej vojny sa museli konfrontovať s hypotetickou hrozbou jej prerastenia do tretej, perspektívne omnoho ničivejšej vojny, tentokrát aj s nukleárnou dimenziou.

Nikto nemal dôvod im neveriť

Uvedomovali si ľudia, čo sa dialo alebo spochybňovali činy za bránami koncentračných táborov?

Nacistické zločiny sa demaskovali postupne a nikto nemal dôvod im neveriť alebo ich relativizovať, či spochybňovať v takej miere, ako sa to v istom spektre deje dnes. Príbehy židovských susedov, ktorí mali to šťastie a vrátili sa z koncentračných táborov domov, ako aj fyzický a duševný stav, v akom prišli, vlastne ani neumožňoval, aby vzniklo čosi také ako popieranie holokaustu. Jeho dôsledky mali ľudia priamo pred očami. Zúbožené ľudské schránky s hmotnosťou na úrovni 40 až 50 kilogramov s ovísajúcou kožou na kostiach a celoživotnou traumou boli neklamným znamením toho, že židia sa v ich údajných "nových domovoch" asi nemali práve dobre.

Rovnako tak v reálnom svete nie je fyzikálne možné, aby bez stopy anihilovala celá menšinová komunita osôb, ktorej príslušníci, ľudáckym režimom vykresľovaní ako upíri či šváby, museli Slovensko opustiť nútene transportmi. Dá sa to jedine tak, že ich niekto proste chladnokrvne priemyselne vyvraždí. Genocída židov bola na ľudáckom Slovensku čímsi ako verejné tabu. Nikto nevedel, ako konkrétne sa to deje, ale každý tušil, že židia sa domov už nevrátia a že nejestvuje logický dôvod nazdávať sa, aby sa za hranicami mali tak fantasticky, ako rozširovala propaganda, či aspoň ako-tak dôstojne. Myslím, že majorita to vo všeobecnosti jednoducho vytesňovala z hlavy.

Ako vyzeralo oslobodzovanie koncentračných táborov? Aké udalosti nasledovali po 8. máji 1945 u nás?

Nemecké politické a vojenské vedenie od konca roku 1944 videlo, do akej priepasti sa ich vojnové snaženie rúti. Hitlerovi generáli vtedy mohli dúfať už iba v neprehru, víťazstvo už nebolo v hre. S posunom frontu sa odkrývali aj dôkazy o zločinoch nacistov a ich "novom poriadku" na okupovaných teritóriách. Usilovali sa ich zahladzovať. Avšak zničenie tak veľkých komplexov bola v danej fáze vojny operačne a logisticky nezvládnuteľná úloha a podarilo sa to len v obmedzenej miere.

Keďže Slovenskom sa front prevalil už skôr, 8. máj 1945 preň znamenal len symbolický medzník a definitívne spečatenie konca vojny v Európe podpismi na zmluve o bezpodmienečnej nemeckej kapitulácii. Moci sa pevne ujali nové politické sily združené v tzv. Národnom fronte, ktoré aktívne presadzovali ustanovenia Košického vládneho programu. Bol to akýsi medzistupeň na ceste krajiny od Hitlerovho k Stalinovmu područiu.

V kontexte ruskej invázie na Ukrajine sa hovorí o povojnovej obnove Ukrajiny – bude predstavovať priestor na investície do obnoviteľných zdrojov či udržateľnejšej infraštruktúry. Napĺňali sa obdobné ambície aj u nás v 1945?

Vojenské udalosti na Slovensku od leta 1944 až do oslobodenia si vyžiadali veľké materiálne škody. Okrem už spomínanej Apollky sa terčom bombardovania stala rafinéria v Dubovej či zbrojovky v Dubnici nad Váhom a Považskej Bystrici. Hoci ľudácky režim ich prezentoval ako teroristické útoky, v kontexte konfliktu išlo o legitímne vojenské ciele – koniec koncov, sám Slovenský štát vyhlásil USA a Spojenému kráľovstvu vojnu. No útoky smerovali aj na civilné ciele. Nové Zámky, ktoré po Viedenskej arbitráži pripadli Maďarsku, boli bombardovaním prakticky zničené, ťažké škody utrpela takisto Nitra, Prešov, Zvolen, Brezno či mestá na arbitrážnom území ako Lučenec, Komárno alebo Štúrovo.

Osobitnou kapitolou sú materiálne škody počas vojenských operácií SNP a oslobodzovacích bojov. K tomu musíme prirátať aj pobyt nemeckej okupačnej armády na Slovensku, ktorý financovala slovenská vláda. Podľa Štatistickej príručky Slovenska 1947 dosiahli celkové škody závratných 114 461 000 000 korún. Historici Ľudovít Hallon, Miroslav Sabol a Anna Falisová vo svojej knihe odhadli, že v prepočte na dnešné čísla šlo o čiastku vo výške 8 – 10 000 000 000 eur.

Československo po vojne požiadalo o medzinárodnú pomoc pri obnove známu ako UNRRA a bolo uznané za vojnou ťažko zasiahnutú krajinu bez šance revitalizovať hospodárstvo z vlastných zdrojov. Okrem toho do krajiny prúdila sovietska pomoc najmä v podobe dodávok obilia, železnej a mangánovej rudy nevyhnutnej pre obnovu ekonomiky a rekonštrukciu infraštruktúry. Ruka v ruke s touto pomocou sa však Československo dostávalo do závislosti od Sovietskeho zväzu, z čoho po udalostiach februára 1948 už nebolo východisko.

Liberálny fašizmus je nezmysel

Pojmom "fašista" sa dnes navzájom častujú politici. V posledných rokoch bol počuť tento výraz oveľa častejšie. Nadužíva sa výraz podľa vás?

Nadužíval sa už v medzivojnovom období. Komunisti napríklad sociálnych demokratov hanlivo nazývali "sociálfašistami", pretože vedeli, že na časť voličov ich propagandistické spojenie s fašistickým čiernym terorom zaberie. Dnes počúvame najmä o tzv. "liberálnom fašizme", čo je z politologického a historického hľadiska principiálne podobný nezmysel. Fašizmus je totiž zo svojej podstaty antiliberálny a liberalizmus antifašistický.

S pojmom fašizmu však voľne neoperujú len nacionalisti či klinické prípady krikľúňov (ako napríklad rôzne samozvané "občianske tribunály"), ale často aj liberálne zložky spoločnosti. Tie za fašistov neraz označujú ultrakonzervatívcov či kadejaké antisystémové konšpirátorské platformy, čo vyplýva z toho, že tieto zoskupenia s fašistami dokážu nájsť spoločnú reč, rozdiely medzi nimi sa nezriedka stierajú a sú ťažko identifikovateľné. Určite to však súvisí aj s tranzíciou, akou si fašizmus po roku 1945 prešiel. Autentický, revolučný fašizmus v štýle 20. až 40. rokov je dnes okrajovým fenoménom. Životná sila fašizmu spočíva v jeho schopnosti mutovať, hľadať nové formy rovnako ako trebárs vírusové mutácie, či efektívne psychologicky pôsobiť v prostredí hybridnej vojny. Fašizmus má neskutočnú vlastnosť adaptovať sa novému prostrediu. Mení svoje podoby, no podstata zostáva – jeho výsledkom je vždy len násilie a vojna. V lepšom prípade kultúrna, v horšom tá klasická.

Naznačujú dnes niektoré politické strany podľa vás príklon k ideológii fašizmu cez svoje vystupovanie či program?

Dnes nie je reálnym bezpečnostným problémom hitlerizmus, ale to, čo politický teoretik Cas Mudde označuje ako "extrémne pravicová politická rodina". Ide o veľmi heterogénnu skupinu tvorenú presvedčenými neonacistami, neofašistickými intelektuálmi, populistickou radikálnou pravicou či rôzne motivovanými náboženskými fundamentalistami, ktorí sa vzájomne líšia v detailoch, no na kľúčových veciach sa dokážu zhodnúť a nájsť priestor pre vzájomnú spoluprácu.

Prienikom ich množín je presvedčenie, že euroatlantické štruktúry sú akési satanovo dielo, ktoré programovo potiera tradičné hodnoty. Na druhej strane, idealizujú si autoritárske režimy predstavujúce v ich očiach alternatívu – v súčasnosti obzvlášť putinovské Rusko, orbánovské Maďarsko a trumpizmus. Vidím v tom podobné infantilné očarenie nepoznaným, ako prevádzali komunisti v medzivojnovom období. Mnohí vo svojom nadšení z nepoznaného systému, kde údajne neexistujú triedne rozdiely a nespravodlivosť, dobrovoľne odišli do Sovietskeho zväzu a potom boli radi, ak sa im podarilo dopraviť späť. Náš mozog má pri všetkej svojej konštrukčnej dokonalosti zásadnú štrukturálnu chybu – umožňuje nám idealizovať si neznáme a do týchto mýtických iracionálnych predstáv premietať naše túžby, náš chcený vysnívaný svet, ktorý vyrieši všetky problémy našich životov za nás. Ako však vieme, žiadne bájne ríše nejestvujú.

Sympatizovať s populistickými autoritármi je pre súčasné politické strany tejto profilácie najjednoduchšia cesta, ako sa dostať k percentám. Ide to bezbolestne a jediný ich program tvorí nadávanie na "systém". Problém pre spoločnosť nastáva, keď sa takéto hnutie dostane k moci – ani nie tak pre jeho ideologické nastavenie, ako pre absolútnu neschopnosť a odbornú nepripravenosť riadiť štát. A to je živná pôda pre rozkrádačku vo veľkom, pretože nič iné nevedia a vlastne ani nemajú iné ambície – teda, ak nepočítame všakovaké obmedzenia, príkazy, zákazy a rôznorodé šikanovanie občanov. Toto, samozrejme, brzdí rozvoj krajiny – jej školstva, zdravotníctva, služieb, infraštruktúry, čo by si mali ľudia uvedomiť pred tým, než vhodia do volebnej urny lístok radikálnym populistom nadchnutých autoritárstvom či priamo fašizmom a pomôžu im zakoreniť sa. Účet za sociálny balíček, ktorý výmenou za to dostanú, bude v strednodobom horizonte vysoký a premietne sa do ich degradujúcej životnej úrovne. Internetom sa nedávno šíril príznačný vtip, ako veľmi za posledných 10 rokov stúpol v Rusku priemerný dôchodok z 10 400 na 19 300 rubľov – v prepočte z 260 na 175 eur.

Známy citát hovorí, že "Keď sa nepoučíme z histórie, sme odsúdení k tomu ju opakovať". Myslíte si, že sa ešte niekedy v dejinách v takom rozsahu zopakujú hrôzy, aké páchalo Hitlerovo Nemecko počas 2. svetovej vojny?

V súčasnosti to nepovažujem za pravdepodobné, no historická obozretnosť mi velí nezabúdať ani na druhý okrídlený citát "Nikdy nehovor nikdy". Holokaust Židov a iných vytypovaných nepriateľských skupín národnosocialistického Nemecka bol metódami a počtom obetí šokujúci a dodnes bezprecedentný. Nemusíme sa však na časovej osi presúvať hlboko do minulosti, aby sme sa presvedčili, že genocída je možná aj po memente Auschwitzu – napríklad v takej Rwande za necelé tri mesiace od apríla do júna 1994 militanti vyhladili 800 000 Tutsiov a Hutuov.